Na zjednodušenie budeme používať tento nepresný výraz na označenie celého Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska a znalcom zemepisu a histórie sa týmto ospravedlňujeme. Anglickí veterinári riešia problém s pásomnicami. Mnohí psi majú v črevách pásomnice (Taenia multiceps) a ich majitelia neodpratávajú trus pri prechádzkach pastvinami, čo zase vystavuje nákaze ovce. Ešteže nie sme v Anglicku a tento problém nemáme! Alebo snáď áno?
Ak nemáme toľko oviec ako Angličania, neznamená to, že u nás problémy s pásomnicami nehrozia. Ako je to vlastne s pásomnicami? Sú to parazitické červy plochého tela, ktoré pre svoj vývoj vždy potrebujú medzihostiteľa. Ak hovoríme o pásomniciach u psov, môže takým medzihostiteľom byť predovšetkým zmienená ovca, králik, človek alebo blcha. Taká pásomnica si spokojne žije v črevách psa. Dýchať ani jesť nemusí, ani na to nemá orgány, len si berie živiny z natráveniny v čreve. Pomocou prísaviek a háčikov sa hlavička drží črevnej steny. Za hlavičkou (scolex) sa postupne vytvárajú jednotlivé články (proglotidy). Tie tesne pri hlavičke sú mladé a produkujú spermie, tie vzdialenejšie sa menia na samičie a obsahujú vajíčka. Po oplodnení sa jednotlivé články oddeľujú od tela a samy putujú s črevným obsahom do sveta. V niektorých prípadoch sa dokážu aj samy pohybovať. Aj na čerstvom exkremente sa môžu „hýbať červy“. Obvykle také články pásomnice vyzerajú asi ako zrnko ryže. Vajíčka, ktoré sa z článkov dostanú do vonkajšieho prostredia, môžu byť dosť odolné a prežívať aj niekoľko mesiacov, kým ich skonzumuje medzihostiteľ, napríklad králik pri kŕmení senom, ovca na pastvine alebo dieťa na pieskovisku! V tele medzihostiteľa sa uvoľní malá larvička, ktorá putuje vnútornými orgánmi a na vhodnom mieste sa usadí, uzavrie sa do cysty a čaká na svoj osud. Tieto cysty môžu byť malé ako hrášok v prípade pásomnice hráškovej (Taenia pisiformis), ale veľké aj ako pomaranč alebo dokonca detská hlava pri pásomničke pečeňovej (Echinococcus granulosus). V pečeni, pľúcach alebo mozgu môže taká cysta byť aj smrteľná. A pritom samotná pásomnička pečeňová má len niekoľko milimetrov a pes o nej ani nevie!
Keď nevie on, musíme vedieť my, jeho majitelia. Pravdupovediac, zvyčajne si parazit svojho hostiteľa nechce zahubiť. Vo veľkej väčšine prípadov nemajú psi ani mačky so svojimi parazitmi vážnejšie problémy. Nebezpečenstvo, ktorému sa musíme vyhnúť, je ďalšie šírenie parazitov v populáciách na malom priestore, napríklad v mestách. A hlavne nechceme, aby boli ohrození ľudia. Z nich najväčšie nebezpečenstvo hrozí práve deťom, starým ľuďom a ľuďom s narušenou imunitou.
Ako sa môžeme chrániť? Samozrejme, dôslednou osobnou hygienou, umývaním rúk a umývaním zeleniny zo záhradiek. Ale najdôležitejšie je odstrániť samotný potenciálny zdroj nákazy. Nie psa (alebo mačku), ale pásomnicu. Odčervujme! A pretože si nikdy nemôžeme byť istí, či sa náš pes (mačka) nenakazil znovu, odčervujme opakovane!
Moderné antiparazitiká sú bezpečné aj pri opakovanom použití. Prevažná väčšina z nich (hovoríme tu o veterinárnych liekoch, nie o kŕmnych doplnkoch, bylinkách a pod.) nášho chlpatého priateľa spoľahlivo zbavia nielen pásomníc, ale aj iných červov, o ktorých si môžeme povedať inokedy. Ani tie nie sú menej nebezpečné.
Podľa odporúčania ESCCAP* je vhodné odčerviť psa pravidelne každé tri mesiace. Poslúchnime ich. Za pokoj a bezpečie to stojí. A to nielen v Anglicku.
*ESCCAP European Scientific Counsel Companion Animal Prasites® (Európska vedecká rada pre parazity domácich zvierat)
